K sedemdesiatke Jozefa Sventeka

(Nový život 1989/1, str. 14—16)

 

„Kto sa usiluje o šťastie iných, buduje svoje vlastné.“ Tak začína jeden z viacerých listov J. Sventeka, ktorý sa v januári dožil sedemdesiatich rokov. Na okraj svojho jubilea J. Sventek dodáva: „Moja životná cesta k existenčnému uplatneniu bola príliš tvrdá, aby v mojej duši neostali trpké spomienky.“

Narodil sa 12. januára 1919 v obci Horelica pri Čadci, ako najmladší zo siedmich detí drotára. Obaja rodičia mu veľmi skoro zomreli. Bola to prvá bolestná rana, ktorá predznamenala jeho detstvo. Osud vo svojej neúprosnosti pokračoval ešte ďalej, keď mu ako päťročnému vložil do rúk trhavinu pochádzajúcu z prvej svetovej vojny. Vtedy prišiel o zrak.

Do Štátneho ústavu pre nevidiacich sa J. Sventek dostáva ako šestročný. I keď tunajšie pomery boli veľmi neutešené, predsa mal o živobytie a základné vzdelanie postarané.

Po skončení povinnej školskej dochádzky prestupuje do remeselných dielní. Vyučil sa košikárstvu. Po vyučení bolo potrebné začať pracovať. Práve po práci túžil najviac. Nechcel byť nikomu na príťaž. Najskôr nastupuje do Ústavu sociálnej starostlivosti v Báhoni, odkiaľ však po roku odchádza.

V povojnovom období sa zaoberal myšlienkou zúčastniť sa na založení a činnosti Podporného spolku samostatných slepcov na Slovensku, ale udalosti v roce 1948 prehodnotili perspektívy doterajších slepeckých spolkov. Preto sa v roce 1949 zúčastňuje zlučovacieho zjazdu, na ktorom vznikla Ústredná jednota invalidov. Bol zvolený za člena jej ústredného výboru a potom i ÚV na Slovensku. Po vzniku Zväzu invalidov zostáva pracovať v jeho ústredných orgánoch. Založil Krajskú organizáciu v Žiline a jej niekoľko organizácií s okresnou pôsobnosťou. Pracoval ako predseda krajského výboru. Jeho nespornou zásluhou v tomto období bolo, že sa zúčastnil na zakladaní výrobných družstiev invalidov. Zvláštnu iniciatívu prejavil pri zakladaní výrobného družstva Okrasa v Čadci, kde dnes pracuje asi 500 ľudí. Práve výsledky tejto iniciatívy si J. Sventek mimoriadne cení a ešte dnes si na to rád spomína.

V roce 1961 nastupuje J. Sventek do slepeckej tlačiarne v Levoči ako korektor textov. V tomto momente sa začína realizovať jeho dlhoročná túžba po ďalšom vzdelávaní. Štúdium na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Spišskej Novej Vsi ukončil v roce 1966 maturitou.

Po zhodnotení niektorých prevádzkových nedostatkov TKN nadriadenými orgánmi bol J. Sventek v marci 1968 vymenovaný za jej nového riaditeľa. V spolupráci s pracovníkmi ÚV Zväzu invalidov v Bratislave sa J. Sventekovi podarilo zabezpečiť finančné prostriedky na výstavbu novej budovy. Po dokončení stavby v roce 1976 a uvedení do prevádzky sa stav pracovníkov zvýšil z 10 na 35. Vzniklo tak dielo, ktoré pozdvihlo slovenskú knihu a kultúru nevidiacich na nevídanú úroveň.

Okrem najvyššieho ocenenia zo strany Zväzu invalidov, t. j. zápisu do Knihy cti, je držiteľom niekoľkých uznaní a ocenení.

J. Sventek je príkladom dlhoročnej usilovnej snahy o životné uplatnenie seba a tiež postihnutých. Má nesmierny podiel na oslobodení zaostalého slovenského nevidiaceho z ponižujúcej závislosti na iných a žobrote. Patrí k prvým, ktorí sa tomuto ťažkému údelu silou svojej vôle vzopreli. Zomrel 22. decembra 1999.^[1]