Ján Šoltés, otec slovenskej tyflopédie

(Nový život 1988/4)

Slovenská tyflopédia si začala raziť vlastnú cestu v dvadsiatych rokoch, keď bol v Levoči založený Štátny výchovno-vzdelávací Ústav pre nevidiacich v roce 1922. V tom čase mali už v Európe podobné ústavy dlhšiu tradíciu a vymanili sa z počiatočných ťažkostí. Slovenskí nevidiaci nemali nijaké zariadenie, v ktorom by sa mohli pripravovať na samostatný život. V Pešti existoval Ústav, do ktorého prijímali aj nevidiacich zo Slovenska. Svojím maďarským poňatím však Slovákov odnárodňoval. Slovenský vidiek bol mimoriadne zaostalý a nevidiaci tu boli iba trpení. Veľmi sa rozširovalo potulné liečiteľstvo, ktoré neblaho zasiahlo zdravie a vedomie prostého ľudu.

V tejto situácii nastúpil mladučký J. Šoltés ako tretí učiteľ do zariadenia, ktoré i ako štátne trpelo najťažšími začiatočnými problémami. A predsa Šoltésov sociálny a pedagogický inštinkt doplňovaný láskou k svojmu poslaniu i mimoriadnou usilovnosťou mu umožnil vytvoriť a splniť ciele, ktoré vyviedli slovenských nevidiacich zo zaostalého spoločenského postavenia do modernej spoločnosti. Boli tak vytvorené predpoklady vzniku tyflopedickej teórie. Hlavne však pomohli nájsť životné šťastie tisíckam nevidiacich.

Za štyridsať rokov svojho pôsobenia v levočskom Ústave vytvoril popri V. Hrabovcovi niekoľko učebných pomôcok, ktorých bolo nedostatok. Ako riaditeľ sa zaslúžil o založenie materskej a zvláštnej školy pre nevidiacich. V rámci poznatkov o využívaní zraku otvoril prvé triedy pre slabozrakých. Mal svoj podiel tiež na otvorení Učňovskej školy v Levoči. V dobe, keď sa ostatní chystajú odísť na odpočinok, prechádza do vedúcej funkcie na novoutvorenej ZDŠI pre slabozrakých v Bratislave. Po celý čas venoval mimoriadnu pozornosť zovšeobecňovaniu praktických skúseností. Bol teda činný nielen ako mimoriadne aktívny pedagóg, ale taktiež pôsobil na rozvoj teórie výchovy a vyučovania nevidiacich a slabozrakých. Zúčastňoval sa na tvorbe nových učebníc, učebných plánov i učebných osnov. Spolupracoval pri koncepčnej práci na novom poňatí vzdelávania nevidiacich a slabozrakých.

J. Šoltés sa narodil 6. septembra 1903. Maturoval v učiteľskom ústave v roce 1921. Jeho prvým učiteľským miestom bola Obecná škola v Smižanoch. Hneď v nasledujúcom roku (1. októbra) nastúpuje ako učiteľ do Štátneho ústavu pre slepcov v Levoči. V roce 1925 zložil v Brne odbornú skúšku, ktorou získal spôsobilosť vyučovať v škole pre nevidiacich. V roce 1930 bol vyslaný na polročnú študijnú cestu do Juhoslávie. Tam zložil skúšky, aby mohol vyučovať na pomocných (zvláštnych) školách. Potom absolvoval niekoľko študijných ciest do Brna, Prahy, Viedne a Budapešti. 1. septembra 1937 bol vymenovaný za riaditeľa levočského Ústavu, kde už predtým zastupoval chorého riaditeľa A. Fryca. Pre svoje politické presvedčenie musel v nasledujúcom roku odstúpiť z funkcie. Okrem vyučovania sa venoval aj redigovaniu časopisu pre nevidiacich Slovenský slepec.

Spolu s J. Vrablom sa usiloval o zriadenie slepeckej tlačiarne v Levoči. Túto akciu začali v roce 1942. Počas jedného roka sa im podarilo zakúpiť sádzací stroj (tzv. puncírku). Ten však až do roku 1947 ležal ľadom. Dlho a márne sa snažili o to, aby bola činnosť tlačiarne schválená.

Po oslobodení, 27. januára 1945, bol opäť poverený vedením Ústavu. Okrem Štátneho ústavu bol menovaný i vedením súkromného remeselného Ústavu, ktorý bol premiestnený v roce 1922 z Prešova.

Mal teda konečne možnosť realizovať svoje plány. Výrazom poznania, že je potrebné žiakov diferencovať podľa ich zrakových predpokladov, bolo v roce 1947 založenie tried pre slabozrakých, ktoré boli neskôr preložené do Liptovského Jána (1953).

Využívanie zraku považoval J. Šoltés za nevyhnutné. Tvrdil, že stupňu zrakovej ostrosti a druhu zrakovej chyby je potrebné prispôsobiť aj vyučovanie a výchovu.

Ďalej sa rozhodol pre založenie materskej školy pre nevidiacich (1958), zvláštnych tried pre nevidiacich (1958) a Učňovskej školy pre nevidiacich (1946 — Štátna odborná škola).V roce 1961 bola otvorená ZDŠI pre slabozrakých v Bratislave. J. Šoltés bol vymenovaný za jej prvého riaditeľa.

V tejto funkcii pôsobil 10 rokov. Svoju prácu miloval a mal k nej tvorivý vzťah. Bez jeho spoluúčasti si nebolo možné predstaviť tvorbu učebných plánov a učebných osnov obecnej školy levočského Ústavu. Zodpovedali konkrétnym slovenským podmienkam, pretože vychádzali z praxe učiteľa, ktorý akceptoval miestne podmienky a schopnosti nevidiacich veľmi citlivo. V tejto koncepčnej práci pokračoval i v Bratislave. Hlboko si uvedomoval, že je potrebné pripravovať ďalšiu generáciu tyflopédov. Prednášal na inštitúte a viedol aj špeciálne semináre. Zvlášť aktívne vystúpil na prvom povojnovom stretnutí československých tyflopédov v Levoči v roce 1947. Túto odbornú činnosť sledoval i vo svojom pôsobení v spoločnosti pre špeciálnu a liečebnú pedagogiku, kde pracoval prakticky do posledných chvíľ svojho života.

Až do jeho vysokého veku sme sa s ním stretávali všade tam, kde išlo o skvalitnenie výchovy a vzdelávania nevidiacich a slabozrakých. Vždy sa pripojil na tú stranu, kde sa realizovali nové myšlienky. Zvláštnu priazeň venoval napr. výmenným koncertom žiakov medzi ZDŠI pre nevidiacich v Brne a ZDŠI pre slabozrakých v Bratislave. Pôsobil tiež ako tajomník okresnej starostlivosti o mládež v Levoči.

Bol poctený titulom Vzorný učiteľ a v roce 1957 titulom Zaslúžilý učiteľ. Neskôr bol vyznamenaný za zásluhy o výstavbu. Zomrel 26. decembra 1986.

Svoje skúsenosti publikoval vo viacerých článkoch na stránkach špeciálnych časopisov: Úchylná mládež, ročník VII., X., Starostlivosť o mládež 1937, č. 1, Pedagogické rozhľady, 1947, Zborník 150 rokov hradčianského Ústavu, 1958, Špeciálna škola I., II., Otázky defektológie I. atď.