(Nový život 1989/1, str. 9—15)
Jeho reliéfnu bodovú abecedu pre nevidiacich možno hodnotiť ako geniálne zovšeobecnenie vtedy známych bodových sústav, predovšetkým dvanásťbodového písma Ch. Barbiera, pričom sa uplatňovalo Brailleovo vyzreté intuitívne myslenie. Poskytol všetkým nevidiacim šancu prijímať písomné informácie a zúčastniť sa procesu vzdelávania podľa individuálnych predpokladov každého jednotlivca. Brailleovo písmo prešlo niekoľkými vlnami odporu učiteľov mnohých ústavov pre výchovu a vzdelávanie nevidiacich. Nakoniec zvíťazilo ako najviac vyhovujúce na zápis všetkých odborov ľudskej činnosti. Ani zvuková kniha, ani súčasné urýchlené zavádzanie elektronickej techniky ho nemôže prekonať.
L. Braille sa narodil 4. januára 1809 v Coupvray (40 kilometrov východne od Paríža) ako syn sedlára. Už ako malé dieťa sa stále pohyboval po otcovej dielni, kde zručne zaobchádzali s remeselníckym náradím. Pre trojročné dieťa bola dielňa predsa len nebezpečná svojími nástrojmi. Vtedy si tam nožom vážne poranil jedno oko, na ktoré oslepol. Postupne sa mu zhoršoval zrak aj na druhom oku. Vo svojich desiatich rokoch stratil zápalovým ochorením druhého oka, zrak úplne. Po celý čas sa mu rodičia venovali s veľkou starostlivosťou. Zoznamovali ho so všetkými situáciami, do ktorých sa dostával a učili ho prekonávať neočakávané prekážky. Veľmi často sa hrával medzi deťmi. Pritom sa rozvíjalo jeho všestranné nadanie a rástla chuť do života.
Vo svojich 10 rokoch bol prijatý do Národného ústavu pre mladých slepcov (National institut des jeunes aveugles) v Paríži, kde sa jeho schopnosti začali prudko rozvíjať, aj keď pomery v Ústave boli veľmi stiesnené. V škole patril medzi najlepších. Ako žiak sa prejavoval mimoriadnou inteligenciou, zručnosťou i hudobným nadaním. Vyučil sa remeslu. Dobré výsledky dosiahol tiež v hre na klavíri a violončele. Po skončení pobytu v Ústave sa však do svojho rodiska nevrátil.
Vo svojich 14 rokoch sa stáva pomocníkom dielenského majstra. Ako 19 ročný je výpomocným učiteľom (korepetítorom) v ústave. Roku 1829 sa tu stáva učiteľom matematiky a hry na hudobné nástroje. Skoro na to sa však začína u neho prejavovať tuberkulóza, ktorá sa u slabého chlapca vyvinula v dôsledku zlých hygienických podmienok v Ústave a nedostatočnej stravy. Jeho zdravotný stav mu nakoniec nedovoľuje väčšie pracovné zaťaženie. Preto sa od roku 1840 venuje len vyučovaniu hry na hudobných nástrojoch. V roce 1844 prestáva učiť úplne. Koncom roku 1851 je natrvalo pripútaný na lôžko. Celkom vyčerpaný zhubnou chorobou umiera 6. januára 1852. Pohreb sa konal v jeho rodisku.
Vedenie Ústavu nakoniec pochopilo výnimočnosť jeho osobnosti a nechalo mu urobiť posmrtnú masku, podľa ktorej sochár Joffrom zhotovil mramorovú bustu. Tá bola slávnostne umiestnená vo vestibule Ústavu, v ktorom prežil veľa detských radostí, ale aj hlboké sklamanie z nepochopenia. V deň stého výročia úmrtia boli pozostatky prevezené do parížskeho Pantheonu.
V čase, keď L. Braille nastúpil do Ústavu pre nevidiacich v Paríži ako žiak, používalo sa dvanásťbodové písmo Ch. Barbiera. Aj keď sa jeho písmo skladá z reliéfnych bodov, predsa jednotlivé písmena sú až príliš dlhé (6 bodov pod sebou). Písmo nevidiacim nevyhovovalo, niekoľko chlapcov sa dohodlo a vyhlásilo súťaž na ich zmenšenie, aj keď predtým samotnému Barbierovi navrhli zmeny. On ich však neprijal. Nepovažoval mládencov kompetentných na to, aby mu vôbec niečo navrhovali. Brailleovo písmo v roce 1825 vyšlo zo súťaže ako víťazné. Vtedy ešte číslice a interpunkčné znamienka L. Braille vytvoril pomocou oddeľovacích čiar (podobné ako F. Terzi). V takejto podobe sa uverejnilo v brožúre Spôsob písania slov, nôt a chrámového spevu pomocou bodov na používanie slepcami, pre ktorých ho vytvoril L. Braille, korepetítor Národného ústavu pre mladých slepcov v Paríži. Vyšla v roce 1829.
Pretože sa riaditeľ parížskeho ústavu S. Guillié odmietol týmto novým písmom vôbec zaoberať, píše L. Braille J. W. Kleinovi do Viedne. Ten však na list vôbec nereagoval, pretože svoje písmo (prepichovanú latinku) považoval za najlepšie.
Braille neskôr upúšťa od tejto línie a zavádza zvláštny znak pre číslice. Na interpunkciu začína používať tzv. znížené písmená prvého radu. Toto druhé vydanie vychádza v roce 1837 (niektorí autori uvádzajú rok 1835).
V parížskom Ústave pre nevidiacich nastáva zaujímavá situácia tým, že nástupom každého nového riaditeľa sa zavádza aj jeho písmo. S. Guillié, ktorý nastupuje ako prvý po znovuotvorení parížskeho Ústavu v roce 1817, zavádza v tom istom roku svoje písmo. Neskôr (v roce 1821) dovolil vyskúšať písmo Ch. Barbiera a od roku 1840 sa začína používať Alstonove písmo. V roce 1842 sa pokúša zaviesť svoje písmo ďalší riaditeľ Ústavu P. F. Dufau.
Riaditelia odmietali používať Brailleov systém písma celých 25 rokov. Radikálne sa však situácia zmenila až v roce 1850, keď sa upustilo od všetkých latiniek. Parížsky ústav prijal Brailleovo písmo iba dva roky pred úmrtím autora.
Už od začiatku vytýkajú učitelia Brailleovmu písmu, že izoluje nevidiacich od vidiacich, ktorí ho nemôžu čítať. Medzi množstvom tvrdých odporcov zvlášť vynikal L. Roya. Tento vzťah zaujímal aj riaditeľ A. R. Pignier (nastúpil po Guillié).
Po nástupe riaditeľa Dufaua bola situácia zo začiatku rovnaká. Po neúspešných pokusoch zaviesť svoje písmo prijal náhle Brailleovo písmo (1850) a stal sa dokonca jeho horlivým propagátorom. Presviedčal učiteľov, že písmo je pre nevidiacich a nie je rozhodujúce, že očami sa ťažko číta. Predniesol horlivý verejný prejav na Brailleovu obhajobu, v ktorom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že Brailleovo písmo číta buď človek vidiaci alebo nevidiaci. Položil akademickú otázku, kto má v tomto prípade prednosť. Odpovedal sám, že nevidiaci. Dodal, že: „Toto písmo obsahuje všetky principiálne prvky, ktorými sa slepci môžu rozvíjať.“ A tak sa L. Braille koncom svojho života dočkal uznania zo strany učiteľov. Uznanie od nevidiacich mal už dávno. Tak teda konečne boli vytvorené predpoklady rozšírenia Brailleovho písma s potrebnými adaptáciami do iných krajín.
Problematikou schválenia Brailleovho písma sa zaoberali tiež medzinárodné kongresy učiteľov nevidiacich. Prvý kongres (1873) odporučil zvážiť možnosť jeho prijatia. Druhý kongres (1876) sa otázkou bodového písma znovu zaoberal. Nedospel však k žiadnemu jednoznačnému záveru. Až tretí kongres (1879) odporučil Brailleovo písmo pokusne vyskúšať. Vidíme, že učitelia sa nemienili tak ľahko vzdať ani Kleinovej latinky, ani iných možností s odôvodnením, že bodové písmo izoluje nevidiacich. Väčšinou im však išlo o problém jeho neľahkej čitateľnosti zrakom, zvlášť pri obojstrannej tlači. Rozpory trvali naďalej. Ešte šiesty kongres, ktorý sa uskutočnil v roce 1888 v Kolíne nad Rýnom, a ktorý schválil Brailleovu bodovú hudobnú notáciu odporúča dva druhy písma, t. j. Kleinove písmo a Brailleove.
Tým sa však ani zďaleka (okrem Francúzska) vývojový proces neukončil. Aj keď známy tyflopéd Engelmann v roce 1823 vyskúšal svoje bodové písmo, stále sa hľadali možnosti, ako sa každému bodovému písmu vyhnúť, aby sa ho učitelia nemuseli učiť. Tak vzniklo tiež napr. Krähmerove bodové písmo (1877), newyorskej zásadnej úpravy, rôznej zmeny veľkostí a pod. Existovalo veľa takých úprav, ktoré mali bodové písmo priblížiť latinke. Pretože už odbočujeme od našej témy, môžeme sa k nim vrátiť pri inej príležitosti.
Adaptáciu Brailleovho písma na český jazyk uskutočnili nezávisle na sebe traja českí tyflopédi. J. Malý, učiteľ Klarovho ústavu v Prahe, V. Novák, učiteľ Ústavu na Hradčanech a riaditeľ brnenského ústavu J. Schwarz. J. Malý vypracoval adaptáciu okolo roku 1873, V. Novák asi v roce 1891 a J. Schwarz v roce 1880. Prvý pokus o zjednotenie sa uskutočnil v roce 1900. Definitívna sústava, ktorá sa používa dodnes, bola schválená v roce 1922 na úrovni ministerstva školstva. Zároveň sa schválila aj adaptácia na slovenský jazyk, ktorej autorom je prvý riaditeľ levočského Ústavu A. Fryc.
Pramene o adaptácii Brailleovho písma na iné jazyky sa nezhodujú. Preto môžu byť prijaté nasledujúce údaje: 1855 Švajčiarsko, 1858 Dánsko, 1859 Holandsko, 1860 Filadelfia a štát Missouri, 1868 Anglicko, 1870 Taliansko, 1876 Amsterdam a Nemecko, 1822 ruská azbuka, 1883 Linec, 1887 Čína, 1889 Poľsko, 1890 Japonsko, 1892 Portugalsko, 1893 Maďarsko, 1895 arabské jazyky, 1905 bulharská azbuka, atď. Zvláštnu kapitolu tvoria Spojené štáty americké, kde adaptácia prebiehala niekoľkými smermi.
180. výročie narodenia tvorcov bodového písma, ktoré prinieslo nevidiacim celého sveta možnosť samostatného čítania, je príležitosťou si zaspomínať. Pretože však ide o nepreberné množstvo materiálov, vybral som len tie, o ktorých si myslím, že nie sú také známe.